Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Pokračovanie k článku Občania na území, ku ktorému sa štát nehlási

Keď niekto povie, že „to územie nie je nikoho“, znie to na prvý pohľad jednoducho.

Lenže čo to vlastne znamená?

Ak na liste vlastníctva nie je jasne uvedený konkrétny človek, neznamená to, že územie prestalo patriť do právneho poriadku štátu. Neznamená to, že tam prestali platiť pravidlá. Neznamená to, že tam prestali žiť ľudia.

Územie nemôže byť „nikoho“ len preto, že štát nevie, nechce alebo nedokáže jasne vysvetliť vlastnú evidenciu.

Ak štát spravuje 5,5 milióna občanov, potom medzi nich patria aj občania zo Zvolenskej ulice v Košiciach. Nie sú mimo republiky. Nie sú mimo práva. Nie sú mimo ochrany.

Problém nie je v tom, že by sa jedna rodina domáhala výnimočného postavenia. Problém je v tom, že základná ochrana človeka, obydlia, vody, prístupu a evidencie sa nemôže stratiť len preto, že územie bolo rokmi administratívne zahmlené.

Ak sa územie začne označovať ako „nie je nikoho“, vzniká nebezpečný priestor. Lebo potom sa môže zdať, že s ním možno narábať bez jasnej zodpovednosti.

Lenže právny štát sa práve na takýchto miestach overuje.

Nie tam, kde je všetko jednoduché a jednoznačne zapísané bez pochybností. Ale tam, kde je história zložitá, evidencia neúplná a občan slabší ako systém.

Otázka teda neznie, či má štát na starosti aj Zvolenskú ulicu.

Otázka znie:

Kto nesie zodpovednosť za územie, ku ktorému sa štát prestal jasne hlásiť?