Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Zvolenská ulica nie je zabudnutý príbeh niekoľkých jednotlivcov. O tom, že obydlia pôvodných rodín neboli odpredané, vedia príbuzní, susedia, bývalí kolegovia, baníci aj ľudia, ktorí si toto územie pamätajú desaťročia. Na odpoveď štátu preto nečakajú iba tí, ktorí tu ešte bývajú. Čakajú aj celé rodiny a spoločenská pamäť miesta, ktoré nikdy nebolo prázdnou parcelou.

Niekedy stačí jednoduchá otázka.

„A ty ešte bývaš tam na Bani Bankov?“

Nie je to právna otázka.
Nie je to úradná otázka.
Nie je to otázka do spisu.

Je to obyčajná ľudská otázka človeka, ktorý si pamätá.

Pamätá si miesto.
Pamätá si rodiny.
Pamätá si baníkov.
Pamätá si obydlia.
Pamätá si, že tu ľudia žili.

A práve v tom je podstata.

Zvolenská ulica neexistuje iba v listoch vlastníctva, v súdnych spisoch, v odpovediach úradov alebo v mapových podkladoch.

Existuje aj v pamäti ľudí.

V pamäti bývalých zamestnancov.
V pamäti ich detí.
V pamäti kolegov našich rodičov.
V pamäti baníckych rodín.
V pamäti susedov, známych a ľudí, ktorí sa aj po rokoch pýtajú:

„To je to, čo vám neodpredali?“

Táto veta je dôležitá.

Lebo ukazuje, že nejde o problém, ktorý by sme si vymysleli my.

Je to vec, ktorú si pamätajú ľudia mimo súdnych spisov.

Nečakáme len my

Na odpoveď štátu nečakajú iba tí, ktorí na Zvolenskej ulici ešte zostali.

Čakajú aj celé rodiny.

Deti.
Vnúčatá.
Súrodenci.
Príbuzní.
Bývalí kolegovia.
Ľudia, ktorí poznali našich rodičov.
Ľudia, ktorí pracovali v rovnakom podniku.
Ľudia, ktorí vedia, že tieto obydlia neboli prázdnymi stavbami bez života.

Preto je nepresné hovoriť, že ide len o pár jednotlivcov.

Každé obydlie má rodinný kruh.

A keď sa obydlie nechá desaťročia v právnej, evidenčnej a vodnej neistote, nezasahuje to iba človeka, ktorý v ňom býva.

Zasahuje to celú rodinu s dopadom na celú spoločnosť ktorej sme súčasťou.

Keď voda ovplyvní rodinný život

Obmedzený prístup k vode nie je iba technická nepríjemnosť.

Ovplyvňuje život.

Ovplyvňuje návštevy.
Ovplyvňuje rodinné stretnutia.
Ovplyvňuje možnosť, aby prišli deti alebo vnúčatá.
Ovplyvňuje bežný sociálny život.
Ovplyvňuje to, či sa človek cíti doma bezpečne a dôstojne.

Ak človek nemá stabilnú vodu, nemôže žiť bežný rodinný život tak, ako by mohol.

Ak musí celé roky riešiť základné otázky obydlia, vody, prístupu a evidencie, nemôže žiť rovnakým životným štýlom ako človek, ktorý má tieto veci vyriešené.

Nie preto, že by nechcel.

Ale preto, že je stále držaný pri základných potrebách.

Tam, kde iní riešia rozvoj, plány, oddych alebo budúcnosť, my sa stále vraciame k otázkam:

Kde je voda?
Kde je evidencia?
Kde je právny most?
Kto je gestor?
Kedy príde odpoveď?

Toto nie je pasívne čakanie

Tridsať rokov nečakáme pasívne.

Zúčastňujeme sa konaní.
Podávame žiadosti.
Pýtame sa úradov.
Reagujeme na rozhodnutia.
Uplatňujeme si práva v súdnych konaniach.
Zúčastňujeme sa prerokovaní plánov.
Dokumentujeme zmeny v území.

A napriek tomu stále zostáva nezodpovedaná základná otázka:

Prečo nebolo obydlie ako celok riadne zaevidované a chránené od vzniku Slovenskej republiky?

Pamäť miesta je dôkaz, že sme neboli neviditeľní

Ľudia si nás pamätajú.

Pamätajú si domy.
Pamätajú si rodiny.
Pamätajú si baníkov.
Pamätajú si, že sa hovorilo o odpredaji.
Pamätajú si, že sa to nestalo.

Preto štát nemôže vytvoriť obraz, akoby tieto obydlia boli nejasnou evidenčnou náhodou.

Neboli.

Boli súčasťou života podniku, ulice, rodín a komunity.

Ak dnes evidencia nevie tento celok pomenovať, problém nie je v tom, že by sme neexistovali.

Problém je v tom, že evidencia neudržala realitu, ktorú ľudia poznali.

Záver

Na rozhodnutie štátu preto nečaká iba niekoľko osôb zo Zvolenskej ulice.

Čakajú celé rodiny.

Čaká pamäť baníckeho prostredia.

Čakajú ľudia, ktorí vedia, že tieto domy boli obývané, že rodiny žili, že sa čakalo na odpredaj a že tento príbeh sa neodohráva mimo spoločnosti.

Odohráva sa v nej.

A práve preto sa pýtame:

Ako sa Slovenská republika vysporiada s územím, ktoré nikdy nebolo prázdne, ale ktoré jej evidencia dodnes nevie zachytiť ako obydlie a životný celok?

Na odpoveď

nečakajú iba tí, ktorí tu bývajú.

Čakajú aj celé rodiny a pamäť miesta,

ktoré nikdy nebolo prázdnou parcelou.