Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Zvolenská ulica nie je iba otázkou jednej ulice a 11 rodín. Je otázkou právnej istoty každého obyvateľa Slovenska. Ak sa z evidenčného reťazca môže stratiť verejne známy vlastník, ktorý s majetkom nakladal, komunikoval s nájomníkmi a ktorého majetok bol predmetom konkurzného posudzovania, potom nestačí pozerať sa iba na posledný list vlastníctva.

Zvolenská ulica sa zviditeľňuje sama.

V predchádzajúcom dni sme písali o tom, že toto územie nie je prázdne miesto bez pamäti. Ľudia si pamätajú obydlia, banícke rodiny, vodu, prístup, obmedzenia územia aj to, že sa malo odpredávať.

Dnes treba urobiť ďalší krok.

A to k otázke zákonnosti.

Jadro problému je v tom, či právny štát vie preukázať, kto, kedy, čo a na základe akej listiny previedol.

Právna istota sa často spája s nadobúdateľom nehnuteľnosti.

Ale právna istota nemôže patriť iba tomu, kto je dnes posledný zapísaný na liste vlastníctva.

Právna istota musí patriť aj obyvateľovi.
Musí patriť aj nájomcovi.
Musí patriť aj tomu, kto sa spolieha na listiny.
Musí patriť aj tomu, kto žije v priestore, ktorý má svoju právnu, evidenčnú a ľudskú históriu.

A v širšom zmysle musí patriť všetkým 5,5 milióna obyvateľov Slovenska.

Pretože ak sa toto môže stať na jednej ulici, môže sa to stať aj inde.

Dnes je 7. júl 2026.

V našom príbehu má dátum 7. júl osobitný význam.

Dňa 7. júla 1999 bol podľa dostupných listín vyhotovený katastrálny podklad, ktorý mal slúžiť pre znalecké ocenenie majetku spoločnosti KOMAG, a.s. v súvislosti s konkurzom a odpredajom.

To znamená, že nešlo o neznámy pozemok bez histórie.

Nešlo o územie bez vlastníckeho reťazca.

Nešlo o prázdnu parcelu, ktorú nikto nevedel zaradiť.

Išlo o nehnuteľnosti, s ktorými predtým nakladal Košický magnezit, štátny podnik. Následne boli podľa listinných podkladov prevedené na spoločnosť KOMAG, a.s.

V dokumentoch z roku 1996 sa uvádza aj podmienka alebo záväzok odpredaja nájomníkom.

Ak štátny podnik alebo minister ako člen vlády nakladal so štátnym majetkom a viazal nadobúdateľa povinnosťou voči nájomníkom, musel vychádzať z toho, že tento majetok existuje, je identifikovateľný a má svoj evidenčný základ.

Preto vzniká zásadná otázka:

Ako je možné, že po rokoch sa v evidenciách a odpovediach pracuje až s neskorším obdobím, akoby predchádzajúci verejne známy subjekt z reťazca vypadol?

Ako je možné, že pri známom štátnom podniku, známom nadobúdateľovi, známom prevode, známych nájomníkoch, známom konkurze a znaleckom oceňovaní sa následne časť pozemku objaví v režime Slovenského pozemkového fondu ako pozemok neznámeho vlastníka?

Ak boli známe najmenej dva subjekty v reťazci — Košický magnezit, štátny podnik, a KOMAG, a.s. — ako sa z takéhoto reťazca mohol stať stav, pri ktorom sa pracuje s neznámym vlastníkom?

Toto nie je technická otázka.

Toto je otázka právnej istoty.

Ak sa môže z evidenčného reťazca stratiť verejne známy subjekt, ktorý s majetkom nakladal, komunikoval s nájomníkmi, vyberal nájomné a ktorého majetok bol predmetom konkurzného posudzovania, akú právnu istotu má obyčajný človek v menej viditeľnom prípade?

Zvolenská ulica tým otvára otázku, ktorá presahuje jednu lokalitu.

Čo znamená list vlastníctva, ak nie je preukázateľné, ako sa k nemu došlo?

Čo znamená právna istota nadobúdateľa, ak sa nepreverí právna istota predchádzajúceho vlastníka, nájomcu alebo obyvateľa?

Čo znamená posledný zápis, ak nie je vysvetlené, čo sa stalo s predchádzajúcim reťazcom?

Právna istota nemôže znamenať iba ochranu posledného zápisu.

Právna istota musí znamenať ochranu zákonného reťazca, z ktorého tento zápis vznikol.

Ak sa nepreverí, kto bol vlastníkom, kto s majetkom nakladal, kto ho previedol, na základe akej listiny a aké záväzky boli s prevodom spojené, potom posledný zápis nemôže sám osebe vytvárať právnu istotu.

A tu sa problém prenáša ďalej.

Nie iba do katastra.

Prenáša sa do súdov.
Do územného plánovania.
Do stavebných procesov.
Do hodnoty pozemkov.
Do rozhodovania o trovách.
Do prístupu k vode.
Do obydlí.
Do života ľudí, ktorí na území žijú.

V územnom plánovaní sa často pracuje s vetou:

Príde vlastník.

Ale ktorý vlastník?

Len posledný zapísaný vlastník?

A čo predchádzajúce právne postavenia?
Čo nájomcovia?
Čo obyvatelia?
Čo osoby, ktorým malo byť umožnené odkúpenie?
Čo záväzky, ktoré boli súčasťou prevodu majetku?
Čo stavby a pozemky, ktoré sa začali viesť oddelene?
Čo medzery, v ktorých sa zo známeho vlastníka stáva neznámy vlastník?

Posledný vlastník nemôže mať absolútnu moc nad predchádzajúcimi právnymi, evidenčnými a spoločenskými režimami, z ktorých územie vzniklo.

Nemôže svojím dnešným zápisom alebo dnešnou zmluvou spätne vymazať otázku, čo bolo pred ním.

Nemôže prekryť štátny podnik.
Nemôže prekryť nájomníkov.
Nemôže prekryť záväzok odpredaja.
Nemôže prekryť vodu, záhrady, obydlia a životný priestor ľudí.

Nemôže prekryť bývanie počas predchádzajúceho štátneho zriadenia.

Ak je neistý vstupný údaj o vlastníctve, táto neistota sa prenáša do všetkých ďalších konaní, ktoré na tomto údaji stoja.

A práve preto nestačí povedať:

Dnes je niekto zapísaný na liste vlastníctva.

Treba sa pýtať:

Kto bol vlastníkom predtým?
Od kedy dokedy?
Na základe akej listiny?
Čo presne nadobudol?
Čo previedol ďalej?
Komu?
A aké záväzky boli s tým spojené?

Ak sa pri dôvodnej pochybnosti nepreverí, kto, kedy, čo a na základe akej listiny previedol, potom právoplatné rozhodnutie nevytvára právnu istotu. Iba zakrýva nepreverený pôvod vlastníctva.

Ministerstvo hospodárstva SR uvádza, že zodpovednosť za evidenčný stav nehnuteľností nesie štát prostredníctvom katastra nehnuteľností.

O to dôslednejšie je potrebné sledovať a verejne kontrolovať, aké informácie kataster sprístupňuje, aké informácie odmieta sprístupniť, aké listiny považuje za rozhodujúce, ktoré listiny v evidencii chýbajú a ako sa vysporadúva s historickým reťazcom nadobudnutia vlastníctva.

Verejná kontrola sprístupňovania informácií z katastra

nie spochybňovaním údajov katastera, práve naopak, je ochranou právnej istoty.

Ak štát prostredníctvom katastra nesie zodpovednosť za evidenčný stav nehnuteľností, potom musí byť tento evidenčný stav overiteľný, vysvetliteľný a kontrolovateľný.

Zvolenská ulica preto nie je iba príbeh 11 rodín.

Je to otázka, či právny štát chráni len posledný zápis, alebo aj listiny, z ktorých mal tento zápis vzniknúť.

Je to otázka, či sa dá verejne známy vlastník po rokoch stratiť z reťazca.

Je to otázka, či sa z bývania, nájomníkov, vody, záhrad a obydlí môžu stať iba fragmenty v cudzej evidencii.

Je to otázka, či štát pri dôvodnej pochybnosti zabezpečí povinné preverenie vlastníckeho reťazca.

Alebo či ponechá obyvateľa, aby roky dokazoval niečo, čo mal štát evidovať, chrániť a vysvetliť.

Právna istota nemôže byť postavená iba na vete:

Posledný vlastník je na liste vlastníctva.

Právna istota musí byť postavená na otázke:

Kto, kedy, čo a na základe akej listiny previedol?

Bez tejto otázky nie je chránený právny štát.

A ak sa v ďalšom dni dostaneme k otázke, čo znamená listina, ktorú síce predložíte, ale nikto ju vecne nevyhodnotí, potom sa dostaneme ešte bližšie k jadru problému.

Lebo právny štát nestojí na tom, že listiny existujú.

Stojí na tom, že majú svoj význam a právnu hodnotu.

Je chránený iba posledný zápis?

Ak je chránený posledný zápis, je to v súlade s vyjadrením Ministerstva hospodárstva SR ?

Zodpovednosť za evidenčný stav nehnuteľností nesie štát prostredníctvom katastra nehnuteľností.

Je tomu skutočne tak?

Kto kontroluje zodpovednosť?

Kto kontroluje výkon zodpovednosti?

V akom rozsahu?