Košice osídľujú už osídlené územie
Keď občan bije na poplach, systém mlčí. Miesto odpovede z magistrátu prišli bagre. Mesto umožňuje vstup ťažkých mechanizmov na územie, ktorého evidenčný základ je dodnes nepreukázaný a roky zahmlievaný. Toto je otvorená otázka systému, ktorý evidenciou založenou na neevidencii prepisuje realitu za života pôvodných obyvateľov.
Dňa 9. apríla 2026 som osobne podala na Magistrát mesta Košice a na Útvar hlavného architekta (ÚHA) Aktualizovaný urgentný alarm.
Upozornila som, že v území pôvodného osídlenia na Zvolenskej ulici sa nemôže ďalej plánovať, povoľovať a zasahovať bez objasnenia evidencie obydlí, právnej kontinuity, stability územia a postavenia pôvodných obyvateľov.
Podanie bolo doručené osobitne dvom adresátom. Nie preto, aby vznikol chaos, ale presne naopak — aby nikto neskôr neargumentoval, že o veci nevedel.
42 dní hrobového ticha
Ubehlo 42 dní.
K dnešnému dňu, 23. máju 2026, neprišla žiadna odpoveď.
Neprišlo oznámenie o pridelení vecného čísla.
Neprišla informácia, kto vec prevzal.
Neprišiel ani len náznak, že sa urgentným alarmom niekto na meste zaoberá.
Pri podaní sa pritom ukázal aj ďalší vážny systémový problém.
Jedno podanie bolo adresované priamo ÚHA. Druhé smerovalo na Magistrát mesta Košice ako celok. Pracovníčka podateľne sa preto prirodzene pýtala, ktorému oddeleniu má byť vec pridelená. Nebol to problém konkrétnej pracovníčky. Naopak, išlo o slušnú komunikáciu človeka, ktorý si robí svoju prácu podľa nastaveného systému.
Práve v tej chvíli sa však odhalilo jadro problému.
Na otázku, kto pridelí číslo — či podateľňa alebo konkrétne oddelenie — mi bolo vysvetlené, že číslo je „len pre nich“, nie pre občana.
A tu vzniká nebezpečný moment.
Občan podanie riadne odovzdá, ale následne stráca kontrolnú stopu. Nevie, kto vec prevzal. Nevie, kde skončila. Nevie, kto ju vybavuje. Nevie, či bola vôbec vecne pridelená.
A potom, namiesto zákonnej odpovede, prišiel bager.
Jadrom problému je pohyblivý základ evidencie
Od 21. mája 2026 pokračujú fyzické zásahy do územia.
Samospráva umožňuje vstup ťažkých mechanizmov na parcely, ku ktorým štát a jeho inštitúcie dodnes nevedia preukázateľne vysvetliť evidenčný základ a kontinuitu vlastníctva.
A práve tu leží celé jadro problému:
Štát postupne vytvoril pohyblivý základ evidencie, ktorý určuje vlastníctvo a realitu územia.
Čo je zapísané v evidencii, to slúži ako podklad pre ďalšie právne úkony a developerské zámery.
Čo evidované nie je, to akoby prestalo existovať.
A tak pre štát postupne „prestalo existovať“ aj 11 rodín baníkov, ich obydlia, životný priestor, voda, cesta a medzigeneračná kontinuita.
Vzniká nová administratívna realita postavená na nových evidenčných základoch.
Akoby Slovensko vzniklo až v rokoch 2000 – 2001.
Akoby predtým neexistovalo nič.
Žiadne obydlia.
Žiadna infraštruktúra.
Žiadne rodiny.
Len hmla, vákuum a prázdne miesto v papieroch.
Neevidencia neznamená neexistenciu
Jednoduchou, rokmi vytváranou a udržiavanou neevidenciou domov a infraštruktúry, ktorú si pritom každý živý človek pamätá, nie je možné meniť realitu.
Nie je možné vytvárať nové vlastnícke vzťahy na základe vákuí, ktoré vznikli tým, že evidencia prestala zachytávať kontinuitu.
Územie, ktoré má živú históriu, obydlia, banícke rodiny, cestu, vodu a medzigeneračnú kontinuitu, sa dnes ďalej devastuje, akoby išlo o prázdny priestor na mape.
Lenže toto územie nikdy prázdne nebolo.
Bez evidencie neznamená bez obyvateľov.
Bez evidencie neznamená voľné developerské územie.
Bez evidencie neznamená bezprávie.
Preto zostáva zásadná otázka:
Ako môže právny štát dovoliť, aby bagre predbehli rozhodnutia súdov a menili realitu na základe evidenčného vákua, ktoré si štát po roku 2000 začal sám vytvárať?
Celá debata | RSS tejto debaty