Ak sa z jedného územia stane postupnosť „vlastník – vlastník – nevlastník“, nejde už len o jednu ulicu. Ide o vzorec, v ktorom môže občan stratiť pôdu pod nohami nie preto, že odišiel, ale preto, že štát prestal jasne vysvetľovať vlastnú evidenciu.
Koľko obyvateľov Slovenska môže stratiť pôdu pod nohami?
Nie obrazne.
Doslova.
Najskôr je vlastník.
Potom ďalší vlastník.
Potom zrazu „nevlastník“.
A medzi tým stoja ľudia.
Rodiny.
Obydlia.
Súpisné čísla.
Nájmy.
História.
Voda.
Život.
Na papieri sa mení evidencia.
V teréne zostáva človek.
Na papieri vzniká nová verzia.
V teréne zostáva dom.
Na papieri sa objaví nevlastník.
V teréne stojí rodina, ktorá tam žila desaťročia.
Toto nie je len technická otázka katastra.
Toto je otázka právnej istoty každého obyvateľa Slovenska.
Lebo ak sa raz pripustí, že štát môže po rokoch meniť alebo nevedieť vysvetliť vlastnú evidenciu, potom nikto nevie, komu sa to môže stať zajtra.
Dnes Zvolenská ulica v Košiciach.
Zajtra iný dom.
Iná záhrada.
Iná rodina.
Iný pozemok.
Občan nebol pri vzniku Slovenskej republiky zodpovedný za prepis registrov, evidencií a listín.
Nemal na starosti kataster.
Nemal prístup k registratúram.
Nemal dohľad nad tým, čo štát zapísal, prepísal alebo prestal evidovať.
A predsa dnes môže niesť dôsledky.
Ak štát nevie jasne povedať, kde sa stratila kontinuita, nemôže túto stratu preniesť na občana.
Ak štát nevie vysvetliť vlastný zápis, nemôže z toho vytvoriť nový štandard.
Ak štát raz uzná vlastníka, potom druhého vlastníka a napokon nechá vzniknúť stav „nevlastníka“, musí vysvetliť, ako sa to stalo.
Nie po tridsiatich rokoch.
Nie po zničených rodinách.
Nie po tom, čo bagre vytvoria novú realitu.
Ale včas.
Pretože pôda pod nohami nie je len parcela.
Je to istota domova.
Istota obydlia.
Istota, že človek v právnom štáte nezmizne.
A preto zostáva otázka:
Koľko obyvateľov Slovenska môže stratiť pôdu pod nohami podľa vzorca: vlastník – vlastník – nevlastník?
Celá debata | RSS tejto debaty