Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Štát vytvoril podmienky.
Obyvatelia niesli dôsledky.

Banícke rodiny nezmizli.
Len ich štát postupne odsunul na okraj vlastného územia.

Najskôr prevody.
Potom akciová spoločnosť.
Potom konkurzy.
Potom nová evidencia.
Potom nový výklad reality.

Kataster si začal písať novú históriu bez kontinuity.

Raz vlastník existoval.
Potom neexistoval.
Potom boli dvaja vlastníci.
Potom „nevlastník“.

A medzi tým stále stáli pôvodní obyvatelia.

Rodiny baníkov.
So súpisnými číslami.
S obydliami.
S nájmom.
S vodou na prídel.

Pitná voda tečie do zeme.
Bagre konajú rýchlejšie ako inštitúcie.
Nové haciendy rastú vedľa pôvodných obydlí.

A štát?

Dodnes nikto neprevzal zodpovednosť.

Nikto nepovedal:
kde sa stratila kontinuita,
kde sa stratila evidencia,
kde sa stratila ochrana obydlia.

A tak dnes vzniká nový štandard.

Nie ochrana pôvodných obyvateľov.

Ale ich postupné prevrstvenie do stratena.

Garancia dôstojného života garantovaného ústavou je dnes viditeľná na Zvolenskej ulici v Košiciach.

Nie v teórii.

V praxi.

Preto zostáva otázka:

Je toto nový štandard Slovenskej republiky — tridsaťročný odsun vlastného obyvateľstva?