Slovensko si po roku 2000 začalo písať novú históriu územia, na ktorom pritom desaťročia existovala baňa, banícke rodiny aj štátny majetok. Dnes samotné štátne orgány priznávajú, že majetok existoval, bol inventarizovaný a predmetom právnych úkonov ešte pred prvým zápisom stavieb do katastra. Napriek tomu dodnes nikto jasne neprevzal zodpovednosť za kontinuitu evidencie a jej dôsledky nesú pôvodní obyvatelia v plnom rozsahu.
Viditeľné a potvrdené
Najskôr vlastník.
Potom ďalší vlastník.
A napokon „nevlastník“.
Nie ako filozofia.
Ako realita evidencie.
V roku 2026 sa ukazuje a potvrdzuje, že v tej istej veci existovali rozdielne verzie vlastníctva a evidencie.
A medzi tým stáli celé roky obyčajní ľudia.
Rodiny.
Obydlia.
Súpisné čísla.
Pitná voda.
Každodenný život.
Nie je možné, aby sa po desaťročiach ukázalo, že evidencia bola nejednotná, menila sa alebo sa spätne vysvetľuje inak — a pritom sa tvárilo, že ide len o obyčajný civilný spor.
Toto už nie je obyčajný spor.
Toto je otázka právnej istoty.
Pretože ak sa môže meniť pohľad na vlastníctvo, kontinuitu a evidenciu po desiatkach rokov, potom sa otázka netýka len jednej ulice.
Týka sa dôvery občana v štát.
A práve preto je dnešný stav taký vážny.
Nie preto, že sa objavila nová otázka.
Ale preto, že sa po rokoch stalo viditeľným a potvrdeným to, na čo pôvodní obyvatelia upozorňovali celé desaťročia.
Preto zostáva otázka:
Koľko obyvateľov Slovenska môže zostať medzi stavom: vlastník – vlastník – nevlastník?
Celá debata | RSS tejto debaty