Ak sa územné plánovanie začne opierať iba o novú vrstvu evidencie, môže sa stať, že pôvodní obyvatelia, ich obydlia a história územia zostanú prekryté novou realitou. Na Zvolenskej ulici v Košiciach sa dnes ukazuje otázka, ktorá presahuje jednu ulicu: čo všetko môže zmiznúť medzi katastrom, plánovaním a mlčaním inštitúcií?
Najskôr existovalo územie.
Nie prázdna plocha.
Územie s históriou.
S baníckymi rodinami.
S obydliami.
So súpisnými číslami.
S vodou.
S prácou.
S pamäťou.
Potom prišli nové vrstvy.
Nové zápisy.
Nové funkčné plochy.
Nové regulácie.
Nové plánovanie.
Nový vlastník.
Nový partner pre územie.
A medzi tým sa začala strácať kontinuita pôvodného osídlenia.
Na papieri vzniká nová realita.
V teréne stále žijú pôvodní obyvatelia.
Na mape sa mení funkčná plocha.
Za plotom zostáva obydlie.
V evidencii sa objaví nový príbeh.
V živote ľudí pokračuje starý, desaťročia trvajúci zápas o vodu, domov a právnu istotu.
Práve preto dnes nejde len o Košice.
Ide o otázku pre celé Slovensko:
Môže vrstva územného plánovania prekryť existenciu pôvodného obyvateľstva?
Môže sa história územia začať počítať až od nového zápisu?
Môže sa z mechanizmu:
vlastník – vlastník – nevlastník
stať nový štandard?
Ak áno, potom nikto nevie, kto bude ďalší.
Pôvodní obyvatelia nezmizli.
Len sa ich existencia postupne dostáva medzi slová:
kataster, vlastník, správca, funkčná plocha, regulácia, kompetencia.
A tam človek nemá zmiznúť.
Pretože obydlie nie je prekážka v územnom pláne.
Obydlie je priestor života.
A štát, ktorý plánuje budúcnosť, nesmie pritom prekryť ľudí, ktorí tú minulosť aj prítomnosť územia vytvorili.
Dnes sa tvorí precedens pre zajtrajší štandard.
Preto zostáva otázka:
Môže byť pôvodné obyvateľstvo prekryté novou vrstvou evidencie a územného plánovania — bez účinnej ochrany obydlia, zdravia a právnej istoty?
Celá debata | RSS tejto debaty