Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Koľko ľudí na Slovensku je zásobovaných vodou mimo verejného vodovodu? Kto zodpovedá za jej dodávku a kto chráni obyvateľov, ak prístup k vode závisí od vlastníka alebo správcu? Voda nie je nadštandardná komodita. Je základnou podmienkou života, zdravia, hygieny a bezpečnosti.

Koľko neverejných vodovodov je na Slovensku?

Koľko neverejných zdrojov vody reálne zásobuje ľudí, ale nie sú pod takou kontrolou, ako verejné vodovody?

Koľko obyvateľov Slovenskej republiky používa vodu, pri ktorej nie je verejnosti jasné, kto zodpovedá za jej kvalitu, pravidelnosť dodávky, kontrolu, informovanie a náhradné zásobovanie?

A koľko ľudí na Slovensku nemá zabezpečený prístup k pitnej vode nie preto, že by voda objektívne neexistovala, ale preto, že o jej pustení, obmedzení, oprave alebo nepustení rozhoduje vlastník alebo správca bez účinného zásahu štátu?

Toto nie sú okrajové otázky. Toto sú otázky verejného zdravia, požiarnej bezpečnosti, hygieny, ochrany obyvateľstva a právneho štátu.

Voda nie je súkromný luxus

Voda nie je nadštandard. Voda nie je pohodlie. Voda nie je služba, ktorú možno ľuďom ľubovoľne dávkovať podľa rozhodnutia vlastníka alebo správcu.

Voda je základná podmienka života.

Je potrebná na pitie, varenie, umývanie, čistenie, splachovanie, starostlivosť o deti, starostlivosť o seniorov, starostlivosť o chorých, prevenciu infekcií, základnú hygienu domácnosti aj ochranu pred požiarom.

Ak v nejakom území ľudia bývajú a voda im tečie iba v obmedzenom režime, napríklad ráno a večer, nejde len o technickú nepríjemnosť. Ide o stav, ktorý môže mať zdravotné, hygienické, bezpečnostné a spoločenské následky.

Ak zároveň vznikne pochybnosť, či voda je pitná alebo použiteľná, nejde už vôbec o súkromný problém medzi obyvateľom a vlastníkom potrubia. Ide o verejný záujem.

Neverejný vodovod nesmie znamenať neverejnú ochranu

Vo verejnom priestore sa často objaví veta: „Nie je to verejný vodovod.“

Lenže táto veta nemôže byť koniec ochrany človeka.

Ak nejde o verejný vodovod, neznamená to, že nejde o ľudí.

Ak nejde o verejný vodovod, neznamená to, že nejde o zdravie.

Ak nejde o verejný vodovod, neznamená to, že štát, samospráva a orgány verejného zdravotníctva môžu povedať: toto sa nás netýka.

Práve naopak. Tam, kde voda nie je v jasnom verejnom režime, je potrebné ešte presnejšie určiť, kto nesie zodpovednosť.

Kto je vlastník?

Kto je správca?

Kto je prevádzkovateľ?

Kto kontroluje kvalitu vody?

Kto informuje ľudí?

Kto zabezpečí náhradnú vodu?

Kto má zasiahnuť, ak vlastník alebo správca vodu obmedzuje?

Kto má zasiahnuť, ak sa tvrdí, že voda je nepoužiteľná?

Kto chráni obyvateľov, ak štát povie, že nejde o verejný vodovod?

Keď vlastník alebo správca nevie zabezpečiť vodu

Ak niekto vlastní alebo spravuje infraštruktúru, od ktorej závisí voda pre ľudí, nemôže sa správať tak, akoby išlo o obyčajnú súkromnú vec bez následkov.

Ak vlastník alebo správca nie je schopný zabezpečiť základný prístup k vode, musí existovať mechanizmus, ktorý ho prinúti konať, alebo ktorý zabezpečí, že túto úlohu prevezme niekto iný.

Nie je prijateľné, aby boli ľudia roky odkázaní na obmedzený režim vody len preto, že sa oprava nerieši, že sa zodpovednosť presúva, že nie sú peniaze, že vec nie je zaradená v správnom právnom režime, alebo že štát nemá voči vlastníkovi či správcovi účinné páky.

Ak niekto nemá prostriedky, záujem alebo schopnosť zabezpečiť vodu pre ľudí, potom je namieste otázka, či má vôbec zostať správcom alebo vlastníkom takej infraštruktúry.

Voda nemôže byť rukojemníkom vlastníckeho zápisu.

A obyvatelia nemôžu byť rukojemníkmi správcu, ktorý vodu obmedzuje, nevie zabezpečiť alebo nechce riešiť.

Koľko ľudí je mimo skutočnej ochrany?

Slovenská republika by mala vedieť odpovedať na jednoduché otázky:

Koľko neverejných vodovodov je na Slovensku?

Koľko neverejných vodovodov zásobuje obydlia?

Koľko obyvateľov je odkázaných na neverejný zdroj alebo neverejný rozvod vody?

Koľko z týchto zdrojov je pravidelne kontrolovaných?

Koľko z nich má jasne určeného zodpovedného správcu?

Koľko z nich má plán náhradného zásobovania?

Koľko obyvateľov vie, kto zodpovedá za vodu, ktorú používajú?

Koľko obyvateľov vie, čo má robiť, ak im správca alebo vlastník oznámi, že voda je nepoužiteľná?

A koľko obyvateľov v skutočnosti žije v stave, kde sa každý úrad môže vyhovoriť, že nie je príslušný?

Ak štát tieto čísla pozná, verejnosť má právo ich poznať tiež.

Ak ich štát nepozná, je to samo osebe vážny problém.

Riziko sa netýka iba jednej domácnosti

Niektoré riziká sa nedajú uzavrieť do jednej ulice, jednej parcely alebo jedného domu.

Ak ľudia nemajú riadny prístup k zdravotne bezpečnej vode, následky sa nemusia týkať iba nich. Ľudia chodia do obchodov, škôl, nemocníc, úradov, autobusov, vlakov, čakární, ambulancií a verejných priestorov. Každý z nás je súčasťou spoločnosti.

Ak niekde vznikne hygienické alebo epidemiologické riziko, nejde o izolovaný problém „tých ľudí tam“. Ide o otázku ochrany celej verejnosti.

Preto je voda verejný záujem.

Preto je pitná voda verejný záujem.

Preto je informovanie o kvalite vody verejný záujem.

Preto je kontrola neverejných zdrojov vody verejný záujem.

A preto je nebezpečné, ak sa ochrana človeka končí pri vete: „Nie je to verejný vodovod.“

Otázka pre štát

Základná otázka dnes znie:

Má Slovenská republika účinný systém ochrany obyvateľov, ktorí sú zásobovaní vodou mimo verejného vodovodu?

Ak áno, kde je tento systém opísaný, kto ho vykonáva a ako sa uplatňuje v praxi?

Ak nie, kto za túto medzeru nesie zodpovednosť?

Lebo ak štát odovzdal alebo ponechal vodnú infraštruktúru v rukách vlastníkov a správcov, ale zároveň nevytvoril účinný mechanizmus ochrany ľudí, potom nevznikol slobodný a bezpečný systém.

Vznikol stav, v ktorom sa človek môže stať rukojemníkom vlastníka, správcu, potrubia, evidencie a nečinnosti.

A pri vode je takýto stav neprijateľný.

Záver

Verejnosť má právo vedieť, koľko ľudí na Slovensku je mimo štandardnej ochrany pri zásobovaní vodou.

Má právo vedieť, kto kontroluje neverejné vodovody.

Má právo vedieť, kto zodpovedá za kvalitu vody.

Má právo vedieť, kto zasiahne, ak správca alebo vlastník vodu obmedzí.

Má právo vedieť, kto zabezpečí vodu, ak sú ľudia ponechaní bez nej.

A má právo vedieť, či je ochrana verejného zdravia viazaná iba na verejný vodovod, alebo aj na človeka.

Lebo voda nie je len technická komodita.

Voda je verejný záujem.

A tam, kde človek nemá vodu, nesmie štát povedať iba: „Nie je to verejný vodovod.“

Majú obyvatelia zásobovaní vodou z neverejného vodovodu zabezpečený nepretržitý prístup k pitnej vode a ochranu zdravia?

Kto zodpovedá za dodávku vody a kto chráni obyvateľov, ak prístup k vode závisí od vlastníka alebo správcu?

Kto vykonáva štátny dohľad nad neverenými vodovodmi?