Slovensko nevzniklo na vyľudnenom území, ľudia tu žili desaťročia. Keď sa v štáte musí dokazovať aj to, že tu žili a existovali ľudia, a že prívod pitnej vody bol samozrejmosťou, nejde o technickú chybu ani o evidenčný detail. Je to problém Slovenska — problém, ktorého dôsledky nesú obyvatelia vo svojich domovoch, čím prístup k pitnej vode sa stáva zázrakom.
Človek by si myslel, že niektoré veci v štáte sú samozrejmé.
Že dom pevne spojený so zemou je evidovaný ako dom.
Že územie, kde desaťročia bývajú ľudia, je v územnom plánovaní viditeľné ako osídlené územie.
Že pitná voda nie je luxus, ale základná podmienka bývania.
Že zápis v katastri má zodpovedať realite.
Že ak sa s nehnuteľnosťou nakladalo, dá sa preveriť, kto, kedy, na základe čoho a v akom postavení konal.
Že keď sa občan pýta na ochranu zdravia, obydlia a vlastníckych práv, štát vie určiť zodpovedný orgán.
Ale na Zvolenskej ulici v Košiciach sa aj tieto základné veci menia na otázky.
Nie preto, že by tam domy nikdy neboli.
Nie preto, že by tam ľudia nebývali.
Nie preto, že by voda nikdy netiekla.
Nie preto, že by územie nemalo históriu.
Ale preto, že systém po rokoch odpovedí, stanovísk, konaní a odkazovania medzi úradmi stále neumožní jednoducho preveriť základnú vec:
kto nesie zodpovednosť za realitu, v ktorej 11 pôvodných obydlí, obyvatelia, voda, evidencia a územie ako celok akoby v rozhodujúcich momentoch neboli viditeľné.
Na papieri existujú vlastníci.
Na papieri existujú parcely.
Na papieri existujú funkčné plochy.
Na papieri existujú odpovede.
Ale keď sa človek pýta na jadro veci, často nepríde odpoveď. Príde len ďalšia veta, ďalšie postúpenie, ďalšie „nie sme príslušní“, ďalšie „neevidujeme“, ďalšie „nemáme vedomosť“.
A tak vzniká zvláštny druh reality.
Realita, v ktorej štát nájde človeka, ako poplatníka.
Nájde ho, keď má niesť následky.
Nájde ho, keď má rešpektovať zápis.
Nájde ho, keď má akceptovať výsledok konania.
Ale stratí ho, keď má chrániť jeho obydlie.
Stratí ho, keď má preveriť pôvod zápisu.
Stratí ho, keď má pomenovať zodpovedný orgán.
Stratí ho, keď má vysvetliť, prečo 150 metrov vodovodného potrubia ostáva roky problémom, zatiaľ čo v tom istom území sa riešia iné zásahy, iné záujmy a iné plány.
Toto nie je len technická chyba.
Je to otázka, kedy sa normálnosť stala zázrakom.
Kedy sa z pitnej vody stala výnimka?
Kedy sa z evidencie stavby stal problém?
Kedy sa z obydlia stala položka, ktorú systém nevie zaradiť?
Kedy sa z obyvateľa stal niekto, kto musí dokazovať vlastnú viditeľnosť?
Kedy sa z verejnej moci stala sieť odpovedí bez odpovedí?
A hlavne:
kto má moc vytvoriť novú realitu tým, že starú realitu nepreverí?
Lebo ak systém neumožní preveriť, čo sa stalo s domami, vodou, evidenciou, územím a právami ľudí, nejde už iba o jeden spor.
Ide o spôsob, akým sa v štáte tvorí realita.
Najprv sa niečo nezapíše.
Potom sa to nepreverí.
Potom sa povie, že sa vychádza z evidencie.
Potom sa občanovi vysvetlí, že problém je v tom, že v evidencii nie je to, čo tam malo byť.
A napokon sa na tejto „neviditeľnosti“ začne stavať ďalší právny, územný alebo vlastnícky zámer.
Takto sa zo samozrejmosti stáva zázrak.
A preto je Deň 3. otázkou:
Kedy sa z normálne fungujúceho štátu stal priestor, kde človek musí dokazovať aj to, čo bolo desaťročia samozrejmosťou, všeobecne známe a dokonca viditeľné voľným okom?
Celá debata | RSS tejto debaty