Slovenská republika má na Zvolenskej ulici jeden základný problém: po svojom vzniku si nevysvetlila vlastný majetkový a evidenčný stav. Nechala sedem- až osemročnú medzeru a jej dôsledky dnes žijú obyvatelia. Vlastník získal evidenčný náskok, obyvatelia zostali v právnej neistote. A po tridsiatich rokoch ich štát a mesto odkazujú: choďte sa súdiť s vlastníkom.
Motto:
Môže sa právna neistota obyvateľov stať právnou istotou vlastníka?
Môže byť voda, základ života, premenená na civilné konanie?
A môže vlastník vytvorený v evidenčnom vákuu štátneho majetku uplatňovať svoje práva ako neotrasiteľnú moc nad obyvateľstvom?
Slovenská republika po 1. januári 1993 neprevzala prázdne územie.
Prevzala územie s obyvateľmi, ich obydliami, históriou bývania, užívaním vody, životom rodín a domami pevne spojenými so zemou. Nešlo o abstraktné parcely na mape. Išlo o reálne miesto, kde ľudia bývali už desaťročia.
Ak sa po vzniku Slovenskej republiky začalo diať niečo, čo z obyvateľov, obydlí, vody a pozemkov vytvorilo právne nejasný stav, nech to vysvetlí štát.
Lebo štát nie je abstraktný pojem.
Štát sú konkrétne orgány, úrady, evidencie, súdy, ministerstvá, kontrolné orgány, samospráva, kataster, orgány verejného zdravia a orgány územného plánovania.
A práve preto sa dnes treba pýtať: kto vytvoril stav, v ktorom je vlastník neohrozený a obyvateľstvo ohrozené?
Voda ako moc
Najviditeľnejšie sa to prejavuje pri vode.
V čase horúčav má byť obyvateľ odkázaný na režim, v ktorom je prívod vody uzatváraný od približne 9:30 do 17:00 a potom znovu od približne 19:30 až do nasledujúceho rána do 8:00.
To znamená, že voda — základ života — sa mení na nástroj moci.
Nie na garantovanú ochranu zdravia.
Nie na verejný záujem.
Nie na povinnosť štátu nájsť zodpovedný orgán.
Ale na otázku: čo urobí vlastník?
A tu sa treba spýtať úplne jednoducho:
Ktorý zákon umožňuje vlastníkovi dlhodobo držať obyvateľstvo v režime obmedzenej pitnej vody?
Ktorý zákon hovorí, že počas horúčav môže byť pitná voda pre obývané domy redukovaná na niekoľko hodín denne?
Ktorý zákon hovorí, že zodpovednosť za vodu sa stratí medzi vlastníkom, mestom, úradom verejného zdravotníctva a civilným súdom?
A ak taký zákon neexistuje, potom kde sú zákony, keď ich obyvatelia potrebujú?
Od verejného zdravia k civilnému sporu
Reťazec odpovedí vyzerá približne takto:
RÚVZ vec posunie ďalej.
Mesto alebo iný orgán odkáže obyvateľov na iný postup.
A výsledok pre človeka môže znieť: choďte sa súdiť s vlastníkom.
Lenže práve tomuto vlastníkovi štát vytvoril náskok.
Najprv si štát po vzniku Slovenskej republiky nevysvetlil a nezaevidoval vlastný majetkový stav.
Nechal sedem- až osemročnú medzeru.
Následne sa tento evidenčný priestor zmenil na postavenie vlastníka.
A dnes majú obyvatelia ísť do civilného sporu s tým, komu tento náskok vznikol aj v dôsledku štátnej neevidencie.
To je jadro problému.
Nie obyvatelia vytvorili evidenčnú medzeru.
Nie obyvatelia nastavili kataster.
Nie obyvatelia rozhodovali o štátnom majetku po roku 1993.
Nie obyvatelia určovali, ako sa pôvodné obydlia, pozemky a vodovod zapíšu alebo nezapíšu.
Ale dôsledky žijú obyvatelia.
Kto drží moc cez neevidenciu?
Preto sa treba pýtať:
Kto dnes drží skutočnú moc nad obyvateľstvom?
Vlastník?
Kataster?
Mesto?
Orgán verejného zdravotníctva?
Súd?
Alebo štát, ktorý nevie určiť gestora zodpovedného za vysvetlenie celého reťazca?
Ak je obyvateľ bez vody odkázaný na civilné konanie, potom sa základ života mení na predmet súkromného sporu.
Voda sa tým prestáva javiť ako verejný záujem.
Prestáva sa javiť ako otázka ochrany zdravia.
Prestáva sa javiť ako otázka dôstojnosti a života.
A stáva sa z nej otázka vlastníckej moci.
Má sa celé Slovensko súdiť o vodu?
Ak je odpoveď štátu na nedodávanie alebo obmedzovanie pitnej vody taká, že občan sa má ísť súdiť s vlastníkom, potom sa treba opýtať:
Má sa päť miliónov ľudí ísť súdiť vždy, keď potrebujú pitnú vodu?
Alebo má členský štát Európskej únie vytvoriť jasný systém, v ktorom je pitná voda chránená ako základná podmienka života?
Lebo ak štát rozdelí obyvateľov na dve skupiny — na tých, ktorí sú zásobovaní z verejných vodovodov, a na tých, ktorí sú odkázaní na vlastníkov súkromných alebo podnikových vodovodov — potom musí povedať, akú ochranu má druhá skupina.
Nie formálne.
Nie odkazom na civilný spor.
Nie vetou „obráťte sa na vlastníka“.
Ale reálne.
Kto garantuje, že títo ľudia nebudú bez vody?
Kto garantuje, že vlastník nebude mať nad nimi moc cez uzáver?
Kto garantuje, že vlastnícke právo nebude silnejšie než právo na zdravie, bývanie a dôstojný život?
Na Zvolenskej ulici nejde iba o vodovod.
Ide o otázku, či Slovenská republika po svojom vzniku vytvorila stav, v ktorom vlastník získal moc nad obyvateľstvom cez evidenčnú medzeru, kataster, územné plánovanie a prístup k vode.
Štát si najprv nevysvetlil vlastný majetok.
Nechal medzeru.
Potom sa objavil vlastník.
A dnes sú obyvatelia odkázaní, aby sa s týmto vlastníkom súdili o základné podmienky života.
Toto nie je právna fikcia.
Toto je právna realita, ktorá sa môže zajtra stať právnou istotou.
Len otázka znie:
Právnou istotou pre koho?
Pre obyvateľov, ktorí tam žijú?
Alebo pre vlastníka, ktorému štát vytvoril náskok?
Celá debata | RSS tejto debaty