Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Po otázke neverejného vodovodu prichádza ďalšia otázka — a nie jedna.

Kto sa stal vlastníkom vodovodu, kedy a na základe čoho? A najmä: k akým stavbám tento vodovod patril, keď bol vybudovaný? Kde, ako, kým a kedy boli tieto stavby evidované?

Po otázke neverejného vodovodu prichádza ďalšia otázka.

Nie kto je dnes zapísaný ako vlastník.
Ale ako sa k tomuto zápisu vôbec dospelo.

Lebo dnešný vlastník nemôže byť odpoveďou na otázku, ktorú štát nevysvetlil pri vstupe do vlastnej evidencie.

Od 1. januára 1993 obyvatelia nežili mimo Slovenskej republiky. Žili na jej území, v domoch pevne spojených so zemou, s prístupom, vodou, nájmom, históriou a právnymi vzťahmi, ktoré nevznikli včera.

Preto je potrebné vrátiť sa na začiatok.

Nie preto, aby sa žilo v minulosti.
Ale preto, aby sa konečne vysvetlilo, z akej reality sa dnešný stav odvodzuje.

Obyvatelia podali žiadosti už v roku 1994. Nešlo o prázdne územie. Nešlo o ľudí bez vzťahu k obydliam. Nešlo o domy, ktoré by sa zrazu objavili až vtedy, keď ich niekto zapísal do evidencie.

Existovali ľudia.
Existovali domy.
Existoval štátny podnik.
Existovali nájomné vzťahy.
Existoval vodovod.
Existovali listiny.

V roku 1996 sa pri nakladaní s majetkom výslovne pracovalo s tým, že tu sú nájomníci a že voči nim existuje povinnosť. To znamená, že obyvatelia neboli neznámi. Neboli mimo procesu. Neboli mimo reality.

A práve tu vzniká zásadná otázka.

Ak dnes niektoré odpovede alebo evidencie vytvárajú obraz, že prvá rozhodujúca evidencia domov sa objavila až po rokoch a rovno v prospech akciovej spoločnosti, potom musí byť vysvetlený celý most zákonnosti.

Nie iba posledný zápis.
Nie iba dnešný vlastník.
Nie iba odkaz na list vlastníctva.

Treba vysvetliť cestu.

Ako sa prešlo od štátneho podniku, ktorý s obyvateľmi komunikoval, k neskoršiemu zápisu?
Ako boli vybavené žiadosti obyvateľov z roku 1994?
Ako boli splnené povinnosti, ktoré vyplývali z nakladania s majetkom a z postavenia nájomníkov?
Ako sa do toho premietol vodovod, ktorý bol súčasťou života v obydliach?
A kto rozhodol, že obyvatelia sa z tohto celku vytratia?

Toto nie je detail.

Dom pevne spojený so zemou nemôže v právnom štáte na roky zmiznúť z evidenčnej kontinuity a potom sa objaviť pri inom subjekte bez presvedčivej listinnej reťaze.

Ak chýba reťaz, nestačí ukázať posledný článok.

A práve preto nestačí dnes povedať: riešte vlastníka.

Lebo otázka znie inak.

Kto vytvoril stav, v ktorom sa pôvodným obyvateľom dnes hovorí, že nie sú vlastníkmi, hoci už v roku 1994 riadne uplatnili svoje žiadosti a v roku 1996 sa s ich postavením muselo počítať?

Najprv ich nebolo možné obísť ako nájomníkov.
Potom sa v žiadosti z roku 2001 objavili ako sociálne slabé osoby.
A dnes sa im odpovedá cez vlastníka.

To je kruh, ktorý treba pomenovať.

Najprv sa nepomenoval celý vstupný stav.
Potom sa rozložilo obydlie na jednotlivé vrstvy.
Dom zvlášť. Pozemok zvlášť. Vodovod zvlášť. Vlastník zvlášť. Územné plánovanie zvlášť. Človek zvlášť.

Lenže obydlie nie je slajd v evidencii.

Obydlie je celok.

Človek, dom, pozemok, voda, prístup, história, právne postavenie a ochrana. Ak sa tento celok rozloží na vrstvy, vždy sa dá ukázať len tá vrstva, ktorá sa práve hodí.

Raz dom bez pozemku.
Raz pozemok bez obyvateľov.
Raz vodovod bez domov.
Raz územie bez pôvodnej reality.
Raz vlastník bez zodpovednosti.

A tak sa stane, že ľudia tridsať rokov nevedia, v ktorej vrstve štátu vlastne existujú.

V jednej vrstve boli nájomníkmi.
V ďalšej boli sociálne slabými osobami.
V ďalšej už neboli vlastníkmi.
V ďalšej sa riešil iba pozemok.
V ďalšej iba vodovod.
A v ďalšej akoby tam žiadne obydlie nikdy nebolo.

To nie je právna istota.
To je evidenčný rozklad reality.

A pri vode je tento rozklad viditeľný najviac.

Vodovod nebol vybudovaný na lúku.

Bol vybudovaný preto, že na území vznikli obydlia, žili tam ľudia a infraštruktúra mesta bola vzdialená. Preto boli domy napojené na podnikový vodovod. Ak sa dnes vodovod hľadá, popiera, nevidí alebo sa k nemu nikto nechce prihlásiť, treba sa opýtať aj to, kedy sa z evidenčného obrazu stratili domy a ľudia, ku ktorým tento vodovod patril.

Lebo vodovod bez obydlí vyzerá ako nezmysel.

A možno práve preto je také dôležité vrátiť sa k celku.

Nie k dnešnému vlastníkovi ako hotovej odpovedi.
Ale k vstupnému stavu k 1. januáru 1993.

Kto tam žil?
V akých domoch?
Na akom pozemku?
S akým vodovodom?
V akom právnom postavení?
Pod správou ktorého štátneho subjektu?
A ako boli tieto skutočnosti prenesené do evidencie Slovenskej republiky?

Toto je základná otázka.

Nie konflikt s dnešným vlastníkom.
Ale zodpovednosť štátu za to, ako prijal do svojej evidencie územie, ľudí, domy a vodu.

Ak Slovenská republika vznikla 1. januára 1993, nemohla prevziať iba územie bez ľudí. Nemohla prevziať iba právomoc bez povinnosti. Nemohla prevziať iba evidenciu bez zodpovednosti za to, čo v nej chýba alebo čo v nej bolo rozložené tak, že človek sa z celku stratil.

Preto dnes nestačí povedať: vlastník.

Najprv treba priznať obydlie.

Najprv treba vysvetliť most zákonnosti.

Najprv treba ukázať, ako sa z pôvodných obyvateľov, domov, vodovodu, nájomných vzťahov a štátneho majetku stal stav, v ktorom sú ľudia po 25 rokoch odkázaní na odpoveď, že niekto iný je vlastník.

Lebo medzi rokom 1994 a rokom 2026 nie je prázdno.

Je tam 32 rokov života.

A tento život nemožno vymazať tým, že sa ukáže iba posledná vrstva evidencie.

Šestnásťročné obmedzovanie prístupu k pitnej vode samo osebe nie je odpoveďou na otázku, aký bol vstupný právny a evidenčný stav k 1. januáru 1993.

Ako boli domy, ku ktorým bol vybudovaný vodovod prenesené do evidencie Slovenskej republiky?