Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Najprv sa problém nerieši roky. Potom sa práve tie roky použijú ako dôvod, že už nejde o naliehavú vec. Takto sa z času nestáva dôkaz právnej istoty, ale nástroj, ktorým sa človek vytláča zo systému ochrany.

V právnom štáte majú lehoty chrániť právnu istotu.

Ale ako je to na Zvolenskej ulici?

Chránia lehoty nevysvetlený stav?

Chránia lehoty nečinnosť?

Chránia dokonca situáciu, v ktorej problém roky nemal kto neriešiť, a potom sa občanovi povie, že už je neskoro?

Čas sa nepoužíva ako priestor na nápravu.

Čas sa používa proti ľuďom.

Vodovod ako dôvod, potom vodovod ako problém bez zodpovednosti

Už v roku 2001 sa v listinách objavovala otázka pôvodných obyvateľov, predaja obydlí, nájomníkov a vodovodu.

Vodovod nebol okrajová technická drobnosť.

Bol súčasťou reálneho bývania.

Bol súčasťou územia.

Bol súčasťou života rodín, ktoré v týchto obydliach žili desaťročia.

Ak bol vodovod už vtedy uvádzaný ako problém alebo ako okolnosť komplikujúca predaj pôvodným nájomníkom, potom sa mal vyriešiť práve vtedy.

Nie po dvadsiatich piatich rokoch.

Nie tým, že sa zodpovednosť stratí medzi vlastníka, správcu, verejné zdravotníctvo, banský úrad, kataster a ďalšie orgány.

Vodovod nemohol byť dôvodom, pre ktorý sa nájomníkom neodpredá, a zároveň po rokoch dôvodom, pre ktorý im nikto nezabezpečí vodu.

To je neprijateľný kruh.

Najprv sa povie: predaj je komplikovaný pre vodovod.

Potom sa obyvatelia nestanú vlastníkmi.

Potom si vodovod nemôžu riešiť ako vlastníci.

Potom sa im povie, že ide o vlastnícky, súkromnoprávny alebo správcovský problém.

A nakoniec sa zodpovednosť stratí.

Onálepkovanie namiesto právneho posúdenia

V listinách sa objavilo aj označenie pôvodných obyvateľov ako sociálne slabých osôb.

Toto označenie nemožno nechať bez otázok.

Kto k nemu dospel?

Kedy?

Na základe čoho?

Podľa akých kritérií?

Na aký účel?

A aký právny následok sa z neho vyvodil?

Z pôvodných nájomníkov sa nesmeli stať „sociálne slabé osoby“ len preto, aby sa ich právny nárok zmenil na sociálny problém.

Ich postavenie nebolo sociálnou prosbou.

Ich postavenie bolo právnou otázkou.

Ak existovala zákonná povinnosť riešiť odpredaj nájomníkom, potom nemohla byť obídená tým, že obyvatelia boli označení nálepkou a ich situácia bola opísaná ako zdĺhavá alebo problematická.

Právny nárok nemožno prekryť nálepkou.

Rok 2011: desať rokov bez vody ako dôvod proti naliehavosti

V roku 2011 už bola otázka vody pred súdom.

V rozhodnutí z tohto obdobia je zachytené, že obyvatelia sa domáhali riadneho užívania obydlí vrátane dodávania pitnej vody.

Je tam zachytené aj to, že domy boli postavené pri bani, že obyvatelia boli nájomníkmi a že voda bola zabezpečovaná z objektu bývalej bane Bankov.

Zároveň je v rozhodnutí uvedené, že od roku 2001 bola voda dodávaná iba obmedzene — približne dve hodiny ráno a dve hodiny večer — a obyvatelia si počas tohto času museli robiť zásoby vody na celý deň.

V rozhodnutí je zachytené aj to, že obyvatelia sa obrátili na viacero orgánov, ale pomoc nedostali.

A potom prišiel záver.

Súd síce uviedol, že právo na riadne dodávanie služieb spojených s bývaním bolo osvedčené, ale nevidel naliehavosť predbežného opatrenia, pretože stav trval už od roku 2001.

To je časová pasca v čistej podobe.

Najprv sa problém neriešil desať rokov.

Potom sa práve tých desať rokov použilo ako dôvod, že už nejde o naliehavú situáciu.

Dlhé trvanie zásahu nemôže znižovať potrebu ochrany

Ak niekto nemá riadne zabezpečenú vodu jeden deň, je to problém.

Ak to trvá mesiace, je to vážny problém.

Ak to trvá roky, nemá to znamenať, že problém prestal byť naliehavý.

Má to znamenať, že zlyhanie sa prehĺbilo.

Dlhé trvanie zásahu nemôže znižovať potrebu ochrany.

Má ju zvyšovať.

Právny štát nemôže fungovať tak, že čím dlhšie človek žije v nevyriešenom stave, tým menej ochrany dostane.

Rok 2018: sťažnosť opodstatnená, náprava nejasná

V roku 2018 bola sťažnosť vo veci vody vyhodnotená ako opodstatnená.

To je veľmi dôležité.

Ak bola sťažnosť opodstatnená, potom problém nebol vymyslený.

Nebola to domnienka.

Nebola to iba nespokojnosť obyvateľov.

Bol to stav, ktorý verejný orgán považoval za opodstatnený.

Otázka preto znie:

Kto bol o tom informovaný?

Aké opatrenia boli prijaté?

Kto mal zabezpečiť nápravu?

Boli obyvatelia riadne upozornení, čo voda znamená pre domácnosť?

Odkedy bol problém známy?

A prečo sa v roku 2026 opäť pýtame, kto je za vodu vlastne zodpovedný?

Rok 2026: znovu čas, znovu odloženie

V roku 2026 sa problém vracia.

Už nejde iba o vodu.

Pridáva sa evidenčná medzera, právny most, kataster, list vlastníctva, pôvodné obydlia, prevody, vlastnícke línie a otázka, ako boli pôvodné rodiny chránené pri prechode majetku.

Verejný ochranca práv vo svojom upovedomení zachytil, že podanie sa týka aj opodstatnenej sťažnosti z roku 2018, pitnej vody, nevykonanej nápravy, neinformovania obyvateľov a evidenčnej medzery.

Napriek tomu je vec odložená.

Opäť sa objavuje hranica pôsobnosti.

Opäť sa objavuje čas.

Opäť sa občan dozvie, že problém je príliš starý, príliš súkromný alebo patrí niekam inam.

Lenže ako má človek podať účinný podnet včas, ak sa mu rozhodujúce listiny a rozpory sprístupňujú až po rokoch?

Ako má namietať právny most včas, ak sa medzera ukáže až neskôr?

Ako má uplatniť ochranu v lehote, ak štát sám neposkytol informácie v čase, keď ich mohol uplatniť?

Právo nie je pasca

Právo nemá fungovať tak, že človek je najprv ponechaný bez informácií a potom potrestaný za to, že na reakciu je už neskoro.

Lehota nemôže chrániť štát pred dôsledkami toho, že občanovi sprístupnil rozhodujúce informácie až po rokoch.

Čas nemôže nahradiť právny titul.

Čas nemôže vysvetliť, kto bol vlastník.

Čas nemôže nahradiť vodu.

Čas nemôže prekryť otázku, kto zodpovedá za ľudí.

Ak bol problém vody známy v roku 2001, mal byť vyriešený vtedy.

Ak bol súdom zachytený v roku 2011, nemal byť odmietnutý preto, že trvá príliš dlho.

Ak bola sťažnosť v roku 2018 opodstatnená, mala nasledovať účinná náprava.

Ak sa v roku 2026 ukazuje evidenčná medzera a rozpad zodpovednosti, nemožno povedať iba: je neskoro.

Záver

Zvolenská ulica ukazuje, čo sa stane, keď sa čas použije proti človeku.

Najprv sa predaj pôvodným obyvateľom skomplikuje aj cez vodovod.

Potom obyvatelia nie sú vlastníkmi.

Potom si vodovod nemôžu vyriešiť sami.

Potom sa problém nerieši roky.

Potom sa povie, že trvá príliš dlho.

Potom sa sťažnosť uzná ako opodstatnená, ale náprava sa stratí.

Potom sa po rokoch objavia nové listiny a evidenčné medzery.

A nakoniec sa povie, že je neskoro.

Takto nemá vyzerať právna ochrana.

Takto vyzerá časová pasca.

A preto sa pýtam:

Ak dlhé roky nevyriešený problém nemá viesť k silnejšej ochrane, ale k odloženiu, koho potom právny štát vlastne chráni?

Cez vodovod sme boli vytlačení z oboch režimov naraz. Ako nájomníci sme nemali plnohodnotne zabezpečené bývanie s vodou. Ako vlastníci sme si vodu nemohli riešiť, lebo vlastníctvo nám nebolo umožnené. Tak vznikol medzipriestor, v ktorom človek nesie následky, ale nemá nástroje.

Tieto roky nie sú vytrhnuté z kontextu

Roky uvedené v tejto chronológii nie sú náhodné dátumy vytrhnuté z kontextu.

Nie sú to prázdne roky.

Nie sú to roky pasivity obyvateľov.

Sú to roky, v ktorých sa pôvodní obyvatelia opakovane domáhali svojich práv, obracali sa na inštitúcie, viedli konania, čakali na odpovede, dodržiavali lehoty a znášali náklady jednotlivých postupov.

A to všetko popri zvýšených nárokoch na zabezpečovanie základných životných potrieb, svojej rodiny, bývania, vody, každodenného fungovania a ochrany vlastného domova.

Tieto roky boli pohltené konaniami na rôznych úrovniach.

Boli pohltené lehotami.

Boli pohltené odpoveďami, ktoré nevideli celok.

Boli pohltené tým, že pôvodne ucelené obydlie bolo rozštiepené medzi dom, pozemok, vodu, prístup, kataster, verejné zdravie, banský režim, stavebné otázky a civilné konania.

Preto tieto dátumy nie sú len historickými bodmi.

Sú to roky, v ktorých už inštitúcie mali povinnosť sa vyjadriť, konať a vysvetliť právny stav.

A ako dnes vidíme, vyjadrili sa.

Lenže výsledkom ich vyjadrení nie je odstránenie problému.

Výsledkom je obraz, v ktorom sa čas stal pascou na obyvateľov.

Najprv museli roky hľadať, kto je zodpovedný.

Potom im bolo povedané, že vec je stará.

Najprv museli znášať dôsledky nevyriešeného vodovodu.

Potom sa dlhé trvanie problému použilo proti naliehavosti ochrany.

Najprv nemali sprístupnené rozhodujúce listiny.

Potom sa im vyčítal čas.

Takto čas nechránil právnu istotu.

Takto čas chránil nevysvetlený stav.

Tieto roky nie sú prázdne medzery v chronológii. Sú to roky konaní, lehôt, nákladov a zvýšenej záťaže na rodiny, ktoré museli dokazovať po častiach to, čo malo byť od začiatku chránené ako jeden domov.

Čas ako veličina práva

Čas v práve nemôže byť chápaný iba ako mechanická lehota.

Čas je aj veličinou spravodlivosti.

Ak štát alebo inštitúcie nesprístupnia rozhodujúce listiny včas, nemôžu sa neskôr brániť tým, že občan reaguje po rokoch.

Ak problém trvá dlhodobo, dlhé trvanie nemôže znižovať potrebu ochrany.

Má ju zvyšovať.

Ak človek roky žije bez jasného právneho mosta, bez vody, bez vysvetlenia vlastníckej línie a bez určenia zodpovednosti, potom čas nie je dôkazom upokojenia stavu.

Je dôkazom prehlbovania zásahu.

Právny štát musí rozlišovať medzi časom, ktorý uplynul preto, že človek bol pasívny, a časom, ktorý uplynul preto, že človek bol odkázaný na konania, lehoty, neúplné odpovede, nesprístupnené listiny a rozštiepené kompetencie.

V prípade Zvolenskej ulice čas neplynul v tichu.

Plynul v podaniach.

Plynul v konaniach.

Plynul v lehotách.

Plynul v nákladoch.

Plynul v každodennom zabezpečovaní vody, bývania a života rodiny.

Preto nemožno povedať iba: uplynulo veľa rokov.

Treba sa opýtať:

Kto spôsobil, že tieto roky uplynuli bez vysvetlenia?

Kto mal konať v danom čase?

Kto mal sprístupniť listiny v danom čase?

Kto mal určiť zodpovednosť v danom čase?

Kto mal chrániť človeka?

A kto dnes používa uplynutý čas ako argument proti nemu?

Ak sa čas stane nástrojom, ktorým sa zakryje nevysvetlený právny stav, potom čas prestáva slúžiť právnej istote.

Stáva sa pascou.

Koho a čo chráni čas?