Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Vodovod nemohol byť dôvodom, pre ktorý sa z nájomníkov nestali vlastníci, a zároveň dôvodom, pre ktorý ako nájomníci zostali bez pitnej vody. Na Zvolenskej ulici sa voda stala dôkazom, ako môže byť človek vytlačený z právneho systému po častiach.

Vodovod nie je iba potrubie.

Vodovod je hranica medzi tým, či človek môže v dome normálne žiť, alebo je v dome len trpený.

Na Zvolenskej ulici v Košiciach sa pôvodný podnikový vodovod stal jedným z najpresnejších dôkazov toho, ako boli pôvodní obyvatelia ponechaní v katastrofálnom právnom medzipriestore.

Neboli sme plnohodnotne chránení ako nájomníci.

A zároveň nám nebolo umožnené stať sa vlastníkmi, aby sme si vodu mohli riešiť sami.

Tak vznikol stav, ktorý trvá desaťročia.

Nie plnohodnotný nájomník.

Nie vlastník.

Len človek medzi potrubím, katastrom, vlastníkom, správcom, súdom a úradmi.

Vodovod ako dôvod, prečo sa vec neriešila

Už v roku 2001 bola otázka vodovodu známa.

Nebola to nová vec.

Nebola to náhla havária.

Nebola to nečakaná technická okolnosť.

V listinách sa objavuje, že vodovod bol problémom, že by si vyžadoval investíciu, že pôvodní obyvatelia boli označovaní aj ako sociálne slabé osoby a že predaj nájomníkom by bol zdĺhavý.

Lenže práve tu vzniká zásadná otázka:

Ak bol vodovod problémom už v roku 2001, prečo sa nevyriešil vtedy?

Ak bol vodovod dôvodom, pre ktorý sa predaj pôvodným nájomníkom komplikoval, prečo nebola zároveň určená jasná zodpovednosť za jeho opravu, správu a ďalší režim?

Vodovod nemohol byť dôvodom, pre ktorý sa z nájomníkov nestali vlastníci, a zároveň po rokoch dôvodom, pre ktorý im nikto nezabezpečí vodu.

Ani plná ochrana nájomcu, ani možnosti vlastníka

Ak je človek nájomník, má mať zabezpečené riadne užívanie obydlia.

K obydliu patrí voda.

Nie ako luxus.

Nie ako nadštandard.

Ako základná podmienka života.

Ak však nájomník nemá zabezpečenú vodu a zároveň mu nie je umožnené stať sa vlastníkom, aby si vec mohol riešiť sám, vzniká právny medzipriestor.

A práve v tomto medzipriestore sme boli ponechaní.

Ako nájomníci sme nemali účinne zabezpečené plnohodnotné bývanie s vodou.

Ako vlastníci sme konať nemohli, lebo vlastníctvo nám nebolo umožnené.

Človek tak nesie dôsledky problému, ale nemá nástroje, ktoré by mal mať buď ako nájomník, alebo ako vlastník.

Nový vlastník vedel, čo nadobúda

Ak sa v roku 2001 vedelo, že vodovod je problém, potom nový vlastník alebo nadobúdateľ nemohol tvrdiť, že nevedel, čo nadobúda.

Vedel, že v domoch bývajú ľudia.

Vedel, že nejde o prázdne objekty bez života.

Vedel, že k domom patrí otázka vody.

Vedel, že voda súvisí s pôvodným banským areálom.

Vedel, že obyvatelia sú pôvodní nájomníci.

Vedel, že nejde o čistú obchodnú položku bez ľudského obsahu.

Nikto ho nenútil stať sa vlastníkom.

Pôvodní obyvatelia však vlastníkmi byť chceli.

A práve preto je neprijateľné, aby sa problém vody použil proti nim.

Najprv ako dôvod, prečo bol odpredaj zložitý.

Potom ako dôvod, prečo si vodu nemôžu riešiť sami.

A nakoniec ako problém, za ktorý nikto nenesie jasnú zodpovednosť.

Onálepkovanie namiesto právneho riešenia

V listinách sa objavilo aj označenie pôvodných obyvateľov ako sociálne slabých osôb.

Takéto označenie nie je nevinné.

Treba sa pýtať:

Kto takto obyvateľov označil?

Kedy?

Na základe čoho?

Podľa akých kritérií?

Na aký účel?

A aký následok sa z toho vyvodil?

Z pôvodných nájomníkov sa nesmeli stať „sociálne slabé osoby“ len preto, aby sa ich právne postavenie zmenilo na sociálny problém.

Ich postavenie nebolo prosbou o pomoc.

Bola to právna otázka.

Ak existovala zákonná povinnosť riešiť odpredaj nájomníkom, nemohla byť obídená nálepkou.

Nálepka nemôže nahradiť právny titul.

Nálepka nemôže prekryť právo.

Čo bolo v zemi a čo bolo na zemi

Keď sa prevádza územie, nemožno ignorovať to, čo je v zemi.

Vodovod.

Potrubie.

Infraštruktúru.

A nemožno ignorovať ani to, čo je na zemi.

Domy.

Záhrady.

Rodiny.

Ľudí.

Ak sa s majetkom nakladalo ako s vlastníckou alebo evidenčnou položkou, nemohli sa pritom vymazať obyvatelia, ktorí v tomto území žili desaťročia.

Nemohla sa vymazať voda.

Nemohol sa vymazať nájomný vzťah.

Nemohla sa vymazať história baníckych rodín.

A nemohol sa vymazať právny most, ktorým mali tieto rodiny vstúpiť do Slovenskej republiky ako plnohodnotne chránení obyvatelia svojich obydlí.

Tridsaťtri rokov v medzipriestore

Toto nie je iba problém posledných rokov.

Toto je tridsaťtriročný stav.

Od vzniku Slovenskej republiky sa pôvodné rodiny snažia pochopiť, na základe čoho a akým právnym postupom sa ich obydlia, voda, pozemky a postavenie dostali do dnešného stavu.

Medzi jednotlivými rokmi nebola pasivita obyvateľov.

Boli tam podania.

Konania.

Lehoty.

Sťažnosti.

Žiadosti.

Rokovania.

Náklady.

Zvýšené nároky na zabezpečovanie vody, bývania, rodiny a života.

Problém bol v tom, že jeden domov bol rozštiepený medzi viacero kompetencií.

Dom riešil niekto iný.

Pozemok niekto iný.

Vodu niekto iný.

Kataster niekto iný.

Banské územie niekto iný.

Verejné zdravie niekto iný.

Súd niečo iné.

Ale človek nežije po častiach.

Žije v domove.

Vlastníkom sme byť nemohli, nájomníkmi sme neboli chránení

V tom je jadro problému.

Ako nájomníkom nám nebola účinne zabezpečená voda ako základná služba spojená s bývaním.

Ako vlastníkom nám nebolo umožnené konať, lebo vlastníctvo nám nebolo umožnené.

Tak vznikla situácia, v ktorej obyvatelia nemali ani jednu z dvoch ochranných pozícií.

Nemali plnú ochranu nájomcu.

Nemali možnosti vlastníka.

Mali iba povinnosť znášať dôsledky cudzieho rozhodovania, cudzej evidencie, cudzieho prevodu a cudzej nečinnosti.

Takto sa človek nevylúči jedným rozhodnutím.

Takto sa vylučuje postupne.

Cez vodovod.

Cez kataster.

Cez vlastníka.

Cez lehoty.

Cez kompetencie.

Cez ticho.

Záver

Vodovod na Zvolenskej ulici nie je technická okrajová vec.

Je to dôkaz, ako sa dá človek vytlačiť z oboch režimov naraz.

Nie je chránený ako nájomník.

Nie je vybavený právami vlastníka.

A keď sa pýta, kto je zodpovedný, inštitúcie odpovedajú po častiach.

Lenže voda netečie po kompetenciách.

Voda tečie do domácnosti.

A ak do domácnosti netečie riadne, nejde o súkromný detail.

Ide o otázku, či právny štát vidí človeka.

Pretože vodovod nemohol byť dôvodom, pre ktorý sa z nás nestali vlastníci, a zároveň dôvodom, pre ktorý sme ako nájomníci zostali bez pitnej vody a bez plnej ochrany.

To nie je riešenie.

To je vylúčenie cez vodovod.