Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Keď sa v roku 2001 rozhodovalo o osude baníckych domov na Zvolenskej ulici, jedným z argumentov bolo ich napojenie na podnikový vodovod a infraštruktúru bane. O dvadsaťpäť rokov neskôr sú tí istí obyvatelia pri riešení pitnej vody odkazovaní na vlastníka. Lenže ktorého? Vlastníka domu, pozemku, vodovodu alebo infraštruktúry? Tak vznikol paradox, ktorý už dávno nie je len otázkou vody. Je otázkou času, zodpovednosti a dôsledkov rozhodnutí, ktoré dodnes ovplyvňujú život celých rodín.

Od vody k vlastníctvu. Od jednej otázky k štvrťstoročiu odpovedí.

Pamätám si, s čím som začínala.

Nepotrebovala som skúmať kataster.

Nepotrebovala som študovať konkurz.

Nepotrebovala som rozlišovať vlastníkov, správcov ani kompetencie jednotlivých úradov.

Potrebovala som jediné.

Aby z vodovodného kohútika tiekla bezpečná pitná voda.

Myslela som si, že je to jednoduchá otázka.

Dnes viem, že nebola.

Každá odpoveď totiž otvorila ďalšiu otázku.

Nie preto, že by som ich hľadala.

Pretože ich vytváral samotný systém.

Rok 2001

Zo sprístupnených listín vyplýva, že napojenie domov na podnikový vodovod a súvisiacu infraštruktúru bolo jednou z okolností, pre ktoré domy neboli odpredané nájomníkom.

Vodovod sa tak stal prekážkou nadobudnutia vlastníctva.

Rodiny zostali nájomníkmi.

Nie vlastným rozhodnutím.

Ale v dôsledku spôsobu, akým bolo rozhodnuté o ich domovoch.

Rok 2026

Po dvadsiatich piatich rokoch dostávajú obyvatelia inú odpoveď.

Ak chcú riešiť vodu, majú sa obrátiť na vlastníka.

Lenže ktorého?

Vlastníka domu?

Pozemku?

Vodovodu?

Potrubia?

Alebo subjekt, ktorý vodu skutočne distribuuje?

Po štvrťstoročí sa totiž voda prestáva javiť ako technický problém.

Rozhodujúcim faktorom sa stáva vlastníctvo.

Paradox

V roku 2001 bola voda prekážkou nadobudnutia vlastníctva.

V roku 2026 je vlastníctvo prekážkou zabezpečenia pitnej vody.

Medzi týmito dvoma bodmi neleží jeden spor.

Leží tam dvadsaťpäť rokov života.

Dvadsaťpäť rokov života rodín, ktoré zostali závislé od infraštruktúry nie z vlastnej vôle, ale preto, že tak bolo rozhodnuté.

Otvorená otázka

Ak bolo v roku 2001 možné odôvodniť neodpredanie domov ich napojením na podnikový vodovod,

kto mal zabezpečiť odstránenie tejto prekážky?

Ak sa mala vykonať rekonštrukcia alebo úprava vodovodu,

kto nad ňou vykonal dohľad?

Kto ju objednal?

Kto ju financoval?

Kto ju prevzal?

A ak vykonaná nebola,

prečo tá istá prekážka pretrváva aj po dvadsiatich piatich rokoch?

Cez vodu sme narazili na vlastníctvo

Nikdy som nehľadala vlastníka.

Hľadala som vodu.

A práve voda ma priviedla k otázkam vlastníctva.

Nie preto, že by som ich chcela riešiť.

Pretože bez odpovede na otázku vlastníctva mi dnes nikto nevie odpovedať ani na otázku vody.

Tak vznikol ďalší paradox.

Najprv bola voda dôvodom, prečo sme sa nemohli stať vlastníkmi.

Dnes je nevyriešené vlastníctvo dôvodom, prečo sa nedarí vyriešiť vodu.

Štvrťstoročie

Počas týchto rokov sa menili zákony.

Menili sa vlastníci.

Menili sa spoločnosti.

Menili sa kompetencie.

Vstúpili sme do Európskej únie.

Prijímali sa nové právne predpisy.

Transformovali sa štátne podniky.

Menili sa registre.

Menili sa inštitúcie.

Len jedna otázka zostala rovnaká.

Kto zodpovedá za bezpečnú pitnú vodu pre rodiny, ktoré tu žijú?

Nie je to nový príbeh

O probléme vody sa verejne hovorilo už pred viac ako desiatimi rokmi.

Existujú televízne reportáže.

Existujú články.

Existujú podania.

Existujú listiny.

Nejde teda o nový problém.

Otvorenou otázkou už nie je, či existoval.

Otvorenou otázkou je:

čo sa za tých dvadsaťpäť rokov zmenilo.

Povinnosť vedieť

Tento problém nie je súkromnou epizódou jednej rodiny.

Je súčasťou života územia, ktoré mesto a mestská časť spravujú.

O vode, domoch, infraštruktúre a dlhodobých podmienkach obyvateľov existujú podania, verejné výstupy, úradné listiny aj mediálne reportáže. Preto nemožno očakávať, že pri každej personálnej zmene budú obyvatelia opakovane obchádzať nových predstaviteľov a od začiatku ich oboznamovať s tým, čo sa na spravovanom území deje celé desaťročia.

Občan nemá byť živým archívom verejnej správy.

Povinnosťou obyvateľa je upozorniť na problém a poskytnúť potrebnú súčinnosť.

Povinnosťou verejnej správy je zachovať inštitucionálnu pamäť, poznať spravované územie a zabezpečiť, aby sa informácie nestrácali s odchodom jednotlivých funkcionárov.

Ak predstaviteľ samosprávy uvedie, že o takomto dlhodobom probléme nevie, nejde iba o otázku osobnej informovanosti.

Vzniká širšia otázka:

• Ako je zabezpečené odovzdávanie informácií o obyvateľoch, infraštruktúre a dlhodobých rizikách medzi jednotlivými volebnými obdobiami a orgánmi verejnej správy?
• Po dvadsiatich piatich rokoch už nejde tvrdiť, že problém nebol viditeľný. Otázkou zostáva, prečo sa z viditeľného problému nestala trvalá inštitucionálna vedomosť a následná zodpovednosť.

Záver

Možno tento článok nie je o vode.

Možno nie je ani o vlastníctve.

Možno je o čase.

O štvrťstoročí, počas ktorého sa jednoduchá otázka obyčajného človeka postupne menila na otázku fungovania štátu.

Začala som otázkou:

Kto nám zabezpečí pitnú vodu?

Po dvadsiatich piatich rokoch sa pýtam:

Je možné, aby sa človek pri hľadaní odpovede na túto otázku musel najprv naučiť rozumieť vlastníctvu, katastru, infraštruktúre, kompetenciám úradov a správnym konaniam?

A možno práve to je dvadsaťpäťročný paradox.