Niektoré príbehy sa nesmú opakovať.
Nie preto, že sú nepríjemné. Ale preto, že ukazujú, čo sa môže stať, keď sa postupne stratí zodpovednosť, kontinuita a schopnosť štátu vidieť ľudí, ktorí na danom území žijú.
Na Zvolenskej ulici nejde iba o jeden spor.
Ide o otázku, či môže čas prekryť nevysvetlené udalosti.
Či môže plynutie rokov nahradiť odpovede.
Či môže byť mlčanie silnejšie ako povinnosť štátu konať.
Za posledné desaťročia sa menili vlastníci, inštitúcie, zákony, mapy, evidencie aj kompetencie.
Ľudia však zostali.
Žili tam počas všetkých týchto zmien.
A práve preto nestačí povedať, že „odvtedy už uplynulo veľa rokov“.
Čas nemôže legalizovať nevysvetlené.
Čas nemôže zmeniť nesprávny postup na správny.
Čas nemôže nahradiť zodpovednosť.
Ak dnes pripustíme, že dlhé roky bez odpovedí znamenajú koniec otázok, potom vytvárame nebezpečný precedens.
Nie iba pre jednu ulicu.
Nie iba pre jedno mesto.
Ale pre každého občana.
Preto tento projekt nevznikol iba kvôli minulosti.
Vznikol preto, aby podobné situácie nemusela raz riešiť ďalšia rodina.
Aby sa nikto nemusel celé desaťročia domáhať základných informácií o svojom bývaní, vode, vlastníckych vzťahoch či zodpovednosti verejných inštitúcií.
Nikdy viac. Nikomu. Ani jednej matke. Ani jednému dieťaťu. Ani jednej rodine.
Nastal čas pomenovať otázky, ktoré majú dostať zákonné, overiteľné a transparentné odpovede.
Pretože silný právny štát nespoznáme podľa toho, že problémy štát neeviduje, nevidí a nerieši.
Spoznáme ho podľa toho, ako ich dokáže včas rozpoznať, analyzovať, preveriť, adekvátne riešiť.
Mojím želaním je, aby raz bolo možné povedať:
Nikdy viac. Nikomu. Ani jednej matke. Ani jednému dieťaťu. Ani jednej rodine.
To je zmysel tejto série a prežitému.
Nie vracať sa do minulosti.
Ale urobiť všetko preto, aby sa podobná minulosť už nikdy nestala budúcnosťou.
Nikdy viac. Nikomu. Ani jednej matke. Ani jednému dieťaťu. Ani jednej rodine.
Celá debata | RSS tejto debaty