Na Zvolenskej ulici už nie je na čo čakať.
Najprv dvaja vlastníci.
Potom nevlastník.
Potom prevod.
Potom kúpa.
Potom roky ticha.
Potom nová realita.
A nakoniec veta:
Stačí počkať a zastavať.
Rodná zem moja,
kto ťa prehlásil za zem bez vlastníka?
Veď si mala vlastníkov.
Už v novej Slovenskej republike.
Nie v legende.
Nie v hmle dejín.
V evidencii štátu.
A predsa sa z vlastníka stal nevlastník.
Z histórie sa stala prázdna plocha.
Z územia sa stala čakáreň na developera.
Ako môže byť zem nikoho,
keď na nej žili ľudia?
Ako môže byť bez histórie,
keď ju štát už raz evidoval?
Ako môže byť bez vlastníka,
keď mala v Slovenskej republike dvoch?
Toto nie je iba omyl v papieroch.
Toto je vznik novej právnej reality.
Dvaja vlastníci.
Potom nevlastník.
Potom ticho.
Potom betón.
A takto sa môže vytvoriť nová nepísaná norma:
Ak sa dosť dlho čaká, pôvodná história zmizne.
Ak sa dosť rýchlo stavia, nová realita víťazí.
Lenže toto je bremeno, ktoré si Slovensko vytvára samo.
Lebo ak dnes môže byť popretá zem, ktorá vlastníkov mala,
zajtra môže byť popretý ktokoľvek.
A potom sa treba spýtať:
Sme tu ešte občania?
Alebo iba prekážky na pozemku, ktorý už niekto čaká zastavať?
Celá debata | RSS tejto debaty