Rodiny baníkov zo Zvolenskej ulice

Po otázke, koľko neverejných vodovodov je na Slovensku, prišla ďalšia otázka: kde boli obyvatelia, ktorí tu žili?

Od 1. januára 1993 nežili mimo štátu. Žili na území Slovenskej republiky — a štát nemôže byť prítomný pri výkone moci, no neprítomný pri zodpovednosti za ľudí, ktorí na jeho území žijú.

Ďalšia otázka.

Nie je už len technická.
Nie je už len vodárenská.
Nie je už len o potrubí, uzávere, poruche alebo o tom, kto má akú kompetenciu.

Je to otázka ľudskosti.

Od 1. januára 1993 sme nežili mimo štátu.

Žili sme na území Slovenskej republiky, pod jej orgánmi, evidenciami, súdmi a rozhodnutiami.

Ak tento štát prevzal moc nad územím, prevzal aj povinnosť chrániť ľudí, ktorých zasahuje jeho evidencia, nečinnosť alebo nepreverený právny stav.

Štát nemôže byť prítomný pri výkone moci a neprítomný pri zodpovednosti.

Štát nemôže prevziať územie bez toho, aby prevzal zodpovednosť za ľudí, ktorí na ňom žijú.

Štát nevznikol len ako názov, hranica, úrad a pečiatka.

Štát vznikol aj ako záväzok voči ľuďom, ktorí na jeho území žijú.

Je 16-ročné obmedzovanie prístupu k pitnej vode ešte normálny stav?

Podľa mňa nie.
Je to neľudské.

A práve preto Deň 4. nie je len o vode. Voda je dôsledok. Viditeľný, každodenný a najtvrdší dôsledok niečoho, čo trvá omnoho dlhšie.

Dôsledok 25 rokov právnej neistoty.
Dôsledok evidenčnej medzery.
Dôsledok toho, že sa okolo pôvodného baníckeho osídlenia v Košiciach-Sever dlhé roky pohybujú vlastnícke, evidenčné, územné, stavebné a vodné otázky, ale dodnes nebol jasne určený jeden zodpovedný gestor.

Obyvatelia nie sú pasívni.

Od roku 1994 sú v aktívnom procese, ktorý sa týkal nadobudnutia vlastníckeho práva k obydliam, v ktorých dlhodobo žili. Išlo o proces, ktorý bol v tom čase poskytnutý obyvateľom na území Slovenska ako možnosť usporiadania bývania.

Lenže tu vznikla medzera.

Vlastníctvo bolo udelené.
Zodpovednosť udelená nebola.

A v tejto medzere zostali ľudia.

Nie ako abstraktný problém.
Nie ako číslo parcely.
Nie ako položka v spise.
Ale ako celé rodiny, ktoré tam bývali, žili, pracovali a udržiavali prevádzku územia 24 hodín denne.

Dňa 28. mája 2026 bol odoslaný aktualizovaný urgentný alarm: 25 rokov právnej neistoty, evidenčnej medzery, obmedzenia pitnej vody a faktickej nadvlády nad pôvodným baníckym osídlením v Košiciach-Sever.

Súčasťou podkladov boli chronológia, súvisiace listiny, listy a dokumenty, ktoré ukazujú, že nejde o náhly problém posledných dní.

Boli tam aj podklady z roku 2026.
Boli tam podklady mesta.
Boli tam podklady z oblasti katastra a evidencie.
Bola tam aj správa zo dňa 27. februára 2001, ktorá je podľa mňa jedným z kľúčových zlomov celej veci.

A práve tam sa nachádza niečo, čo nemožno obísť.

Obyvatelia boli označení ako sociálne slabé osoby. Zároveň sa uvádzalo, že predaj by bol zdlhavý a že do vodovodu by bolo potrebné investovať približne jeden milión slovenských korún.

Tieto argumenty boli použité v čase, keď sa rozhodovalo o ďalšom osude majetku, bývania a územia.

A dnes, po rokoch, sa ukazuje krutý paradox.

Tí, ktorí boli označení ako sociálne slabé osoby, zostali v realite, kde im bol roky obmedzovaný prístup k pitnej vode.
Tí, ktorých postavenie bolo použité ako argument v procese vlastníckeho usporiadania, dnes nesú dôsledky toho, že zodpovednosť za základné podmienky života nikto jasne neprevzal.
Tí, ktorí mali byť chránení, sa stali ľuďmi ponechanými v medzere.

A tu už nejde o právnu frázu.

Nechcem dnes stavať text na paragrafoch.
Nechcem ho stavať ani na veľkých deklaráciách o právnom štáte.
Dnes stačí obyčajná ľudská veta:

Šestnásť rokov obmedzovať ľuďom prístup k pitnej vode je neľudské.

Ak bol v roku 2001 použitý argument, že obyvatelia sú sociálne slabé osoby, nemôže byť toto označenie alibi na to, aby sa ich základné životné podmienky nechali roky bez ochrany.

Ak bol použitý argument, že vodovod si vyžaduje veľkú investíciu, nemôže sa táto investícia o 25 rokov neskôr zmeniť na dôvod, prečo ľudia žijú s obmedzeným prístupom k vode.

Ak vlastníctvo prešlo na iný subjekt, nemôže sa zodpovednosť stratiť.

A predsa sa zdá, že práve toto sa stalo.

Inštitúcie boli oslovené.
Podklady boli zaslané.
Chronológia bola predložená.
Súvislosti boli pomenované.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky podania registruje. To je dôležitý ochranný bod. Znamená to, že informácia o veci existuje, je doručená a nemôže byť predstierané, že o nej nikto nevie.

Lenže registrácia ešte nie je riešenie.

Dodnes nebol jasne pomenovaný gestor.
Dodnes nebolo oznámené, kto nesie zodpovednosť za ochranu zdravia ľudí v tejto situácii.
Dodnes nebolo vysvetlené, ako je možné, že pôvodní obyvatelia zostali tak dlho v stave, kde voda, bývanie, evidencia a vlastníctvo vytvárajú jednu spoločnú pascu.

Tento text preto nie je o tom, že niekto „sa sťažuje“.

Je o tom, že ľudia roky upozorňujú na realitu, ktorú systém nevie alebo nechce pomenovať ako celok.

Lebo ak sa problém rozdelí na malé kúsky, každý orgán môže povedať: toto nie je celé moja vec.

Voda je jedna časť.
Kataster je druhá časť.
Územné plánovanie je tretia časť.
Súpisné čísla a evidencia obydlí sú ďalšia časť.
Zdravie ľudí je ďalšia časť.
Stavebná činnosť a prístupová cesta sú ďalšia časť.
Historické bývanie baníkov je ďalšia časť.

Lenže život ľudí sa nedá rozdeliť podľa kompetenčných priečinkov.

Človek nebýva v paragrafe.
Nepije vodu zo spisu.
Nežije z evidenčnej poznámky.
A nemôže byť 25 rokov presúvaný medzi inštitúciami len preto, že nikto nechce prevziať celok.

Deň 4. preto zaznamenávam ako deň, keď už nejde len o otázku, koľko neverejných vodovodov je na Slovensku.

Ide o otázku, čo sa stane s ľuďmi, ktorí sú na takýto vodovod odkázaní, keď sa zodpovednosť rozplynie medzi vlastníkom, históriou, katastrom, mestom, orgánmi verejného zdravotníctva, územným plánovaním a štátom.

A čo sa stane, keď sa pritom zabudne na najjednoduchšiu vec:

že aj títo ľudia majú právo žiť ako ľudia.

Nie ako problém.
Nie ako prekážka.
Nie ako sociálne slabé osoby z listiny z roku 2001.
Nie ako neviditeľné obydlia na okraji mapy.
Nie ako územie, ku ktorému sa zodpovednosť neprizná.

Ale ako obyvatelia, ktorí tu boli, žili, pracovali a ktorí dnes žiadajú, aby sa konečne pomenovalo, kto je za tento stav zodpovedný.

Lebo

16 rokov obmedzovania prístupu k pitnej vode nie je technická nepríjemnosť.

Je to obraz toho, čo sa stane, keď sa zo života ľudí stane evidencia bez zodpovednosti.

A to je neľudské.

Ďalej je to bez komentárov.

S jednou otázkou:

čo sa stane s ľuďmi, ktorí sú na neverejný vodovod odkázaní?